V rakúskych Alpách sa nudiť nebudete, aj keď si dáte na chvíľu od zjazdoviek pohov. Dôkazom môže byť akcia Hannibal Performance.
Kartágo, Púnske vojny, hrdinskí vojvodcovia márniaci tisícky žoldnierskych životov tak ľahko, ako sa vám rozkotúľajú eura v söldenských baroch. Ak máte kladný vzťah k histórii, alebo aspoň k Söldene, roztopašnému šperku ötzalského údolia, nemali by ste si na jar na ľadovci Rettenbach nechať ujsť monštruózne predstavenie s názvom Hannibal.
Z historických prameňov vieme, že 218 rokov pred Kristom zatúžil Hannibal, veliteľ kartáginských vojsk, ukázať pyšnému Rímu, čo je zač. Pretože bol majstrom bojovej taktiky, nevylodil sa na Sicílii, ako Rimania očakávali, hodlal ich maximálne zaskočiť. Preto preplával Gibraltár, aby európskej pevniny dosiahol na Pyrenejskom polostrove. A po vydrancovaní Sagunta už mu v ceste za ovládnutím Rímskej republiky de facto stáli len Pyreneje a Alpy.
Cesta, ktorú hodlal Hannibal s početným vojskom podniknúť, sa dá dnes zvládnuť celkom bez problémov, ale pre vtedajších obyvateľov Európy bol taký prechod horstva nemysliteľný. Odvahou a odhodlaním kartáginského vojska potom boli natoľko zaskočení, že o Hannibalovom prechode Álp začali písať legendy. Pravdou však je, že presná trasa legendárnej Hannibalovej púti cez Alpy tak úplne známa nie je, miestne ju antickí spisovatelia akosi zabudli bližšie popísať. Čo nezabudli, bolo spočítať Hannibalovu družinu vrátane zvierat, ktorá bola v oných časoch vlastne armádnou technikou.
Na cestu z Pyrenejí do Talianska sa teda v roku 218 pred Kristom údajne vydalo na tridsať tisíc španielskych, afrických a keltských bojovníkov, pätnásť tisíc koní a ... Tridsaťsedem slonov. O tom ste v hodinách dejepisu museli počuť, alebo nie? Za desať dní zliezlo z alpských strání vojsko o mnoho menej početné, vtedy sa na život ľudský či dokonca zvierací zase toľko nehľadelo, však keď sa ocitli Hannibalovi verní za bránami Ríma, nezostalo prekvapeným Rimanom než zvolať: Hannibal ante portas!
V príbehu o Hannibalovom prechode Álp tak, ako ho dnes konzumuje široká verejnosť, je z pohľadu historika pomerne dosť medzier a nepresností. To by vám však nemalo vadiť pri sledovaní monštruóznej inscenácie, ktorá sa každú jar odohráva na úpätí ľadovca Rettenbach na konci údolia Ötztal. Áno, presne tam, kde už roky na jeseň štartuje Alpine Ski World Cup. Rovnaké javisko, rovnaké hľadisko, len špičkoví lyžiari prepustia scénu rolbám, skútrom, motorkám, vrtulníkom a dokonca lietadlu. Pár lyžiarov s fakľami sa na kopci tiež objaví, ale v porovnaní s 28 000 koňmi pod kapotou leteckej a ťažkej snežnej techniky nehrajú významnú úlohu. Zo zhruba troch stoviek "hercov" pripadá väčšina na vodičov, pilotov, prípadne techniky ovládajúcu mohutnú svetelnú show. A ešte na tie, čo ovládajú prírodné živly. V mene veľkolepého predstavenia totiž odstrelia pyrotechnici lavínu, vzduchom lietajú parašutisti, šľahajú plamene a duní hlasná hudba.
Dá sa tušiť, že príprava celého divadla je personálno aj organizačne mimoriadne náročná a miestne siaha ďaleko za hranice ötztaského údolia. Lietadlá si svoj part bežne letia zahrať až zo Salzburgu (stroje aj pilotov zaisťuje Red Bull, jeden z hlavných sponzorov akcie), tanečníci kvôli predstaveniu cestujú stovky kilometrov. Tieto vzdialenosti ale nepovažoval vojvodca Hannibal za problém, tak prečo by mali čokoľvek komplikovať v 21. storočí? "Ľudia z celého údolia a tiež mnoho ďalších sa cítia byť súčasťou nášho predstavenia, to je skvelé. Je to ich show, bez ich nasadenia by sme takúto akciu v troch tisícoch metroch nad morom nikdy nezrealizovali, "pochvaľuje si spolupatričnosť ötztalských režisér Hannibal Performance Hubert Lepka. Keď sa v roku 2000 prvýkrát stretol s Ernstom Lorenzim z Ötztal Tourismo, aby diskutovali o podobe náročného predstavenia, rozhodne netušili, že ho za pozornosti celého sveta budú pripravovať ešte za sedemnásť rokov.
Historické divadlo zinscenované na ľadovci v nadmorskej výške 3000 m, to je vskutku svojrázna myšlienka. Javisko o rozlohe štyroch a pol štvorcových kilometrov je možno najväčšou scénou na svete, okrem troch stoviek hercov hrajú tiež svetlo, tma, sneh, ľad, lavíny, vietor a všetky druhy počasia. Vďaka tomu je predstavenie zakaždým trochu iné. Keď sme ho sledovali naposledy, trvalo skoro sedemdesiat minút, čo nie je málo vzhľadom k tomu, že sedíte pod ľadovcom trebárs v mínus desiatich stupňoch Celzia.
Ale keď vydržíte do konca, nebudete ľutovať. Záver predstavenia je skutočne monštruózny a ľahko pri ňom uveríte, že režisér so svojím tímom prebudili snáď všetky živly sveta. Na jar 2018 sa tak stane znova, už osemnásty krát, tak si to nenechajte ujsť.
Foto: © Ernst Lorenzi, Magdalena Lepka, Alexander Lohmann / Ötztal Tourismus